9 esencií Izraela

Nie je jednoduché pokúsiť sa vtesnať izraelskosť do jedného textu, no skúsme tie, ktoré zhŕňajú podstatu Izraela.

Izrael je miestom, kde sa stretávajú Európa, Ázia a Afrika. Tu tiež vzniklo kresťanstvo a kde sa rozvinul judaizmus. Zoznam historických osobností, ktoré prešli práve po tomto kúsku zeme, obsahuje veľké mená, ktoré formovali históriu západného sveta: Abrahám, kráľ Dávid, Ježiš Kristus, Alexander Veľký, Richard Levie srdce, Saladin a mnoho ďalších. Problém je v tom, že mnohé miesta , kt navštívite bez poznania súvislostí, nie sú samé o sebe pôsobivé. Múr nárekov je potom len múr a v Európe je tisícka kostolov, ktoré sú pôsobivejšie ako Chrám Božieho hrobu. Bez toho, aby ste pochopili, na čo sa pozeráte, získate z výletu do Izraela oveľa menej. My sme sa rozhodli predstaviť Vám Izrael trochu inak. Pamiatky uvidíte s nami, no poďme si povedať o pár veciach , kt sú doslova esenciálne pre Izrael ! Nie je jednoduché pokúsiť sa vtesnať izraelskosť do jedného textu, no skúsme tie, ktoré zhŕňajú podstatu Izraela.

1. „Pakal Kafe“ (kávová súprava)

Slovo „pakal“ je vlastne skratkou slov „pkudat keva lechayal“, čo znamená „pevný príkaz pre vojakov“, teda všetko, čo musí mať vojak vždy pri sebe. Ale ako v mnohých iných prípadoch, armádne skratky a armádny slang majú aj iné významy mimo vojenského života a jedným z takýchto príkladov je „pakal kafe“ – všetko, čo by ste mohli potrebovať na prípravu kávy (alebo čaju) vonku. Keď Izraelčania dosiahnu na turistike vrchol alebo iné krásne miesto, vždy vytiahnu látkovú tašku (alebo kartónovú škatuľu, ak sú autom), v ktorej je malý prenosný horák, malý hrniec, pár pohárov, cukor, čaj a káva, a potom tradične pokračujú v príprave kávy, jedení koláčikov a rozprávaní o živote. U nás si zas zvykneme dať na kopci pivo.

2. Večera v piatok

Na Západe je zvykom, že keď deti ukončia strednú školu a začnú študovať na univerzite, prídu domov len párkrát do roka – na Vianoce, na Veľkú noc, na narodeniny mamy a možno aj častejšie. V Izraeli je to iné – pretože vzdialenosti sú oveľa menšie (hodina jazdy sa považuje za ďaleko), ale aj preto, že izraelská spoločnosť je veľmi rodinne orientovaná – rodina sa stretáva takmer každý piatok večer. Aj keď sa vám niekto z rodiny nepáči, stretávate sa a hádate sa s ním, no dôležité je, že sa stretávate.

 3. Matkot (pádlová loptová hra)

Izraelčania sú dobrí v mnohých veciach. Percento študentov zapísaných na univerzitách je jedno z najvyšších na svete, Izrael má impozantnú armádu, 10 laureátov Nobelovej ceny, vyspelé poľnohospodárstvo a je zodpovedný za vynálezy, ktoré zmenili tvár technológie. Ale ak v niečom nie sú veľmi dobrí, tak je to šport. Futbal a basketbal sú ich najobľúbenejšie športy, ale aj v nich sú Izraelčania dosť priemerní. Izraelskému futbalovému tímu sa podarilo dostať na svetový pohár FIFA len raz, v Mexiku v roku 1970. To môže byť dôvod, prečo vymysleli hru bez prehry – matkot. Cieľ je jednoduchý – udierajte do gumenej loptičky čo najviac, kým nespadne. Zatiaľ čo v iných krajinách je pláž miestom, kde si oddýchnete od hluku a zhonu dňa a vychutnáte si šum vĺn, v Izraeli na pláži pokoj a ticho nenájdete. Celý deň budete počuť zvuk hádzania lopty sem a tam medzi dve drevené rakety.

 4. „Ptitim“ (izraelský kuskus)

 Keď sa pozriete späť do histórie Izraela, zvyčajne si spomeniete na vojny a emigráciu. Jedna z najväčších izraelských kríz však nastala v 50. rokoch – krajine takmer došli potraviny. Niekedy počas tohto desaťročia bolo na sklade dostatok základných potravinových produktov len na niekoľko dní. S touto krízou v pozadí v kombinácii s obrovským prílevom Židov z arabských krajín, ktorí boli zvyknutí jesť ryžu a kuskus, sa Ben Gurion obrátil na OSEM, veľkú izraelskú potravinársku spoločnosť, ktorá vyrábala cestoviny, a požiadal ich, aby vytvorili pšeničnú náhradu ryže. V OSEM sa postavilo tejto výzve vytvorením „ptitim“ – opekaných cestovinových guľôčok. V prvých rokoch sa nazývala „ryža Ben Gurion“ a mimo Izraela je známa ako „izraelský kuskus“. Ptitim je vraj jedným z obľúbených jedál izraelských detí. Ptitim, rezeň a kečup sú všetko, čo izraelské dieťa potrebuje, keď príde zo školy.

5. Yom Kippur

 Jom Kippur je považovaný za najsvätejší deň v židovskom kalendári. Je to deň, ktorý je venovaný prosbám o odpustenie, sebaskúmaniu a vnútornej reflexii. Je to deň pôstu – približne 70 percent Židov v Izraeli sa postí a chodí sa modliť do synagógy. V určitých aspektoch je sabat považovaný za svätejší ako Jom Kippur, ale podľa izraelskej verejnosti je Jom Kipur veľmi výnimočný deň. Námorné prístavy a letiská sú zatvorené, rozhlas ani televízia nevysielajú, všetky obchody sú zatvorené, verejná doprava je zastavená a okrem vozidiel záchrannej služby nie sú v uliciach žiadne autá. Neexistuje žiadny oficiálny zákon proti jazde na Yom Kippur, ale nikto to nerobí. Mnohí z Izraelčanov, ktorí sa nepostia alebo sa nechodia modliť do synagógy, využívajú prázdne ulice a jazdia na bicykli po diaľniciach. Byť v Izraeli na Yom Kippur je veľmi špecifický zážitok.

6. Armáda

Dnešná izraelská spoločnosť je oveľa individualistickejšia a kritickejšia voči inštitúciám krajiny ako pred tridsiatimi rokmi, ale armáda má v izraelskej kultúre stále veľmi dôležité miesto. Takto je to v krajine, ktorá bojovala vo vojne každé desaťročie (1948, 1956, 1967, 1973, 1982, 1991, 2006). Izrael je jedinou krajinou na svete, kde je povinná branná povinnosť pre ženy – muži slúžia tri roky a ženy dva. Popri vojnách a konfliktoch, ktoré zasahujú každú televíznu obrazovku na svete, je aj armáda taviacim kotlom. V iných krajinách dieťa, ktoré sa narodí v dobre situovanej rodine, zvyčajne žije v príjemnej časti mesta, chodí na dobrú školu a prestížnu univerzitu – a zostáva vo svojej spoločenskej „bubline“. V akejsi bubline žijú na západe i ostatné deti, nielen dobre situované. V Izraeli každý slúži v armáde, najmä v bojových jednotkách. Muži a ženy zo severu a juhu, mesto aj vidiek, náboženskí i svetskí, Aškenázimi a Sefardi a všetci sa učia, ako spolu žiť.

7. Kibuc

Ak by bol tento zoznam zostavený v 60. rokoch, kibuc by bol na zozname vyššie, ale nie v roku 2022. Prvý kibuc Dgania bol založený v roku 1909 so snom o založení komunity založenej na socialistických ideáloch rovnosti a spolupráce. V 30-tych a 40-tych rokoch 20. storočia vznikli desiatky kibucov, ale škrty vo financovaní poľnohospodárstva, finančné tiesne v hnutí kibucov a zmena izraelskej ekonomiky na kapitalistickú patrili medzi hlavné dôvody, prečo z 280 kibucov väčšina prešli procesom privatizácie za posledných 30 rokov. Len asi 70 kibucov je stále spoločných a nie je to kvôli socialistickému idealizmu, ktorý im jasne horí v srdci, ale preto, že majú úspešnú továreň a môžu si dovoliť zostať komunitou. Tu je zaujímavý historický fakt – jediné kibuce, ktorým sa podarilo zachovať si svoj komunitný spôsob života, to bolo vďaka úspešnému jednaniu s kapitalistickým trhom. Napriek privatizačnému procesu je kibuc na tomto zozname – a to nielen z nostalgie. V posledných rokoch vo svete vzniklo mnoho hnutí, ktoré kritizujú kapitalizmus a snažia sa vymyslieť iný spôsob života. Hnutie kibucov v Izraeli je vlastne jediným veľkým úspešným modelom skupiny, ktorej sa tento sen podarilo zrealizovať. Napriek jej zlyhaniam desaťtisíce ľudí po desaťročia žili a stále žijú v rovnoprávnej spoločnosti.

8. Šimon Peres

Vo Wikipédii sa píše, že Šimon Peres sa narodil v roku 1923, ale pravdou je, že je tu navždy a nikdy nezomrie. Existujú jeho obrázky s viac ako polovicou veľkých vodcov 20. storočia. Ako člen kongresu pôsobil viac ako 48 rokov, počas ktorých bol predsedom strany HaAvoda, bol ministrom financií, vnútra, zahraničných vecí, obrany, šéfom opozície, prezidentom a zastával funkciu premiéra – dvakrát. Vo veku 30 rokov bol Peres už generálnym riaditeľom ministerstva obrany a patril medzi tých, ktorí boli zodpovední za prinesenie jadrového štiepenia do Izraela. Jeho cesta nebola jednoduchá. Mimo Izraela je považovaný za vplyvného politika, ale v Izraeli roky trpel problematickou povesťou. Prehral veľa politických volieb, dokonca aj niektoré, v ktorých sa jeho zvolenie zdalo byť uzavretou dohodou, čo mu dalo povesť porazeného. Okrem toho vykonal aj niekoľko lepkavých politických ťahov. Jedným z nich, ktorý dostal prezývku „špinavý trik“, bol pokus o zvrhnutie vlády, ktorej bol v tom čase členom. Napriek tomu všetkému neexistuje žiadny iný Izraelčan, ktorého život a činy tak odrážajú históriu a úspechy štátu Izrael.

 9. Arik Einshtein

Keď lietadlá El-Al, izraelskej národnej leteckej spoločnosti, pristávajú v Izraeli, v pozadí hrajú pieseň Arika Einsteina „Ako je dobré, že si sa vrátil domov“. Arik Einstein bol najväčším izraelským spevákom. Do pozície, ktorú máloktorý spevák dosiahne, sa dostal najmä vďaka veľkému repertoáru piesní. Spieval detské piesne , aj poetické piesne, vydal mnoho izraelských domovských albumov a tiež prvé popové a rockové albumy v Izraeli a ako herec a spisovateľ sa podieľal na niektorých z najznámejších izraelských filmov. Okrem toho, že bol spevákom, hercom a imitátorom (a izraelským šampiónom v skoku do výšky, keď bol mladý), venoval čas objavovaniu talentovaných mladých spevákov a propagoval skupinu spevákov a tvorcov, ktorí sa okolo neho zhromaždili predtým, ako sa stali slávnymi. Napriek tomu, že bol najpopulárnejším spevákom v Izraeli, bol to jednoduchý a skromný muž, ktorý radšej zostal doma a veľmi ho nebavilo vystupovanie pred davmi a publicita a ocenenia. Smrť Arika Einshteina v roku 2013 veľmi zasiahla izraelskú verejnosť a mnohí na ňu reagovali smútkom. A ešte väčším smútkom. Z mnohých prejavov a veršov napísaných o ňom je azda najlepší jeho opis – „Nie je jednoduché opísať, kým bol Arik Einstein pre Izraelčanov; bol súčasťou duše ich krajiny.“

Tak čo? Pôjdete sa presvedčiť o izraelskosti spolu s nami?